Jdi na obsah Jdi na menu
 


08.Srsť jednorožca a oči tigra

22. 2. 2009

Keď Adri znova otvorila oči, nachádzala sa v chladnej nemocničnej izbe. Bolesť bola preč. Žalúziami prenikalo matné svetlo, na náprotivná posteľ bola prázdna, len v kresla pod oknom sedela Leila, ktorá očividne zadriemala. Musela tam byť už niekoľko hodín.

Pomaly sa posadila, opatrne, aby nezobudila Leilu sa obliekla a vydala sa smerom k dverám. Na chodbe nikto nebol, prešla chodbou doprava, potom doľava, tak zaujatá myšlienkou aby ju nikto neuvidel, že si ani nevšimla postavu prichádzajúcu spoza rohu, že do nej narazila.

„Ale, ale, ty sa hádam nikdy nedívaš kam vlastne chodíš?“ ozval sa pobavený hlas, v ktorom Adrianet spoznala mladíka, ktorý ju zrazil.

„A ty máš asi vo zvyku, ľudí neustále zrážať, alebo som snáď niečím výnimočná?“ spýtala sa podráždene. Vedela, že reaguje trochu prehnane, koniec koncov, bol to asi on, kto ju sem doviedol, veď ju mohol nechať na ceste, ale miesto vďačnosti, v nej vyvolával niečo úplne iné, hnev a podráždenosť.

„Tak to ti patrí moje úprimné ospravedlnenie“ predniesol posmešne. Adri cítila ako sa červená.

„Adrianet!“ Adri sa otočila, v ústrety jej kráčala Leila. Adrianet nedokázala vyčítať z jej tváre, čo si asi myslí. Jej výraz bol nepreniknuteľný.

„Prečo nie si v izbe? Mala by si odpočívať.“ Povedala vyčítavo a prekrížila si ruky.

„Práve som jej to chcel navrhnúť.“ Ozval sa mladík a potom ešte dodal. „Prepáč, zabudol som sa predstaviť. „Som Pavol.“ Potom sa otočil k Leile. „Prepáč, už musím ísť, neskôr sa ozvem.“ Leila prikývla a Pavol pred odchodom ešte hodil očkom po Adri, ktorú to privádzalo do rozpakov.

„Leila...ja........“ začala Adri, chcela sa ospravedlniť, chcela sa zbaviť svojich pocitov, ktoré ju tak zvierali a chcela aby zmizlo to mravčenie, pri myšlienke na Pavla, ale Leila ju prerušila.

„O tom sa porozprávame neskôr.“ Predniesla chladne. „Mala by si sa vrátiť so izby. Idem vybaviť tvoje prepustenie, keďže očividne je ti už lepšie.“

„Fajn.“ Hlesla. Jej myšlienky znova zablúdili k Pavlovi. Čo sa to s ňou deje. Veď je to len arogantný mladík, ale napriek tomu, asi má niečo v sebe. Niečo silné, čo ju priťahuje.

Leila jej venovala dlhý, skúmavý pohľad.

„Čo je?“ ohradila sa.

Leila sa pousmiala. „Červenáš sa...“

Adri rýchlo sklopila zrak. „Idem sa zbaliť.“ Zamrmlala a dala sa na odchod.

„Sakra, ten Pavol má na mňa asi väčší vplyv než by som čakala.“ Pomyslela si.

 

 

V ten večer, bolo mnoho vecí v pohybe. V Kaleido Stage sa hmýrilo ako v mravenisku a všetci sa pripravovali na premiéru, ktorá bola naplánovaná v nasledujúce odpoludnie.

Čísla boli dokončené, kulisy dopracované a všetci boli plní očakávania.

Leon bol veľmi vďačný za toto napätie, pretože Alessia bola tak zabratá do tréningu a do svojich starostí o Adri, že si nevšimla, že aj Leon má veľký problém. Málokedy dával najavo svoje pocity, ale Alessia ho poznala dosť dobre a za normálnych okolností by si bola veľmi rýchlo všimla, že sa niečo deje.

Ráno bola Leonova myseľ plná plánov na zajtrajšok, pripravoval sa na to už niekoľko dní. Vedel, že to bude ten správny okamih, je síce mladá, ale nie priveľmi, nemá zmysel čakať. Ibaže malá biela obálka, ležiaca pred dverami do jeho bytu, všetky plány zmarila.

Keď zbadal známe úhľadné písmo, zovrelo mu srdce. So zdeseným pohľadom si začal obzerať okolie, ale nenašiel žiadne známky toho, že by bol sledovaný. Zobral obálku dovnútra, roztrhol ju a začal čítať list. Každým riadkom, sa jeho dych zrýchľoval a srdce šialene bilo. Len čo ho dočítal, hodil ho o stôl. Miešal sa v ňom hnev so strachom, v afekte tresol päsťou o stenu. Vzal si sako a odišiel, toto si musí premyslieť.

List zostal ležať na stole.

 

Leon!

 

Skladám ti všetky poklony, skutočne si sa dokázal veľmi dobre schovať, uznávam robilo mi to istý problém vyhľadať ťa. Lenže tentoraz mi už neujdeš, mám ťa v hrsti .Je to tvoja vina, ja som ti to vravel, ak ju nedostanem ja, tak nikto, mal si byť chlap, mal si byť priateľ. Milovala ma, ale ty si ju proti mne poštval. Nenávidím ťa! Pomstím sa ti, uvidíš. Sledoval som ťa na pláži, tá malá červenovlasá žaba, je do teba blázon a očividne aj ty do nej. Predstav si, keby sa jej niečo stalo, keby nešťastnou náhodou prišla o svoje krásne nôžky. Aké to je? Prežívať ten des, tú bolesť. Určite to pre teba nie je nič nové. Veď si spomeň na svoju krásnu Sofiu, tak krehkú a nevinnú. Bolí to? Nie viac ako mňa Leon, ale ty ešte uvidíš aké to je, prísť o milovaného človek. Doplazíš sa ku mne a budeš prosiť aby som ťa zabil, aby som ťa vykúpil z tej bolesti a vieš čo? Ja to s radosťou spravím. Pamätaj, že som tu a sledujem ťa. Stačí jeden chybný krok, stačí ak to niekomu povieš a odnesú si to obe.

 

                                                                                                              Čierny Tiger

Leon sa prechádzal po pláži a rozmýšľal čo ďalej. Alessia bola teraz na tréningu, s množstvom Ďalších akrobatov. Vivienne je so Sorou. Vytiahol mobil a vyťukal známe číslo.

„Sora?.....je malá v poriadku?......nie nič sa nedeje“ snažil sa znieť pokojne, ale nešlo mu to „.....prídem si pre ňu skôr, prosím ťa zamknite sa. Potom ti všetko vysvetlím.“

Pocítil na chrbte nepríjemné mravčenie, znova sa dôkladne poobzeral, ale pláž bola prázdna. Len letný vánok rozhojdával konáre stromov.

Leon znova pozrel na displej mobilu a vyťukal ďalšie číslo.

„Leila?......musíme sa porozprávať........niečo sa stalo, mohla by si prosím prísť dnes večer?...je to súrne......vrátil sa.“ Keď zložil znova sa podozrievavo obzeral, mravčenie neustávalo. Až sa vydal smerom ku Kaleidu. Musí ich ochrániť, nepripustí aby sa im niečo stalo.

 

Adrianet sa vrátila späť ku Leile, jej hlava bola plná myšlienok na Pavla a trápenia, že si nevšimla, že odkedy Leile zazvonil mobil, je stále nervóznejšia. Adri si zobrala tašku a vyšla po schodoch do svojej izby. Na posteli ležal lístok.

 

Drahá Adri!

Bude to osud alebo len náhoda? Keď už sme sa toľkokrát zrazili, nechcem to znova riskovať, tak ťa rovno pozývam na večeru.  Príď o šiestej k Angelovej ohrade.

 

                                                                                         Pavol

 

Adri sa musela usmiať. Mala pocit, že našla veľmi výnimočnú osobu, možno konečne dostane šancu byť šťastná.

 

 

„Si si v tom absolútne istý?“ Leila stála k Leonovi chrbtom a pozorovala prúdy akrobatov, ktorí sa práve vracali z tréningu.

„Samozrejme.....ten list....myslel som, že nás nenájde.“ Leon si zaboril tvár do dlaní. Obaja sa nachádzali v Kalosovej pracovni. Kalos sedel za stolom a neprítomne si naprával okuliare.

„Musíte odísť. Všetci traja.“ Pokračovala Leila. „Leon, Alessia o tom vie?“

„Samozrejme, že nie! Ten list prišiel len dnes.....a okrem toho....nemôžem. Nemôžem ju do toho zatiahnuť.“

„A čo chceš robiť?“ zvolala Leila a vyčítavo sa otočila k Leonovi. „Je to aj jej rozhodnutie, musí si vybrať medzi láskou k tebe a láskou k javisku. Nemôžeš to rozhodnúť miesto nej.“

Leon mlčal, vedel, že ju nemôže vystaviť takému nebezpečenstvu, ta to ju až príliš miluje.

„Kalos dohovor mu.“ Leila videla, že je rozhodnutý. Kalos sa oprel o Kreslo a prekrížil si prsty. „Vedel som, že si vás nájde, vravel som ti to. Bolo to odo mňa, hlúpe navrhnúť ti miesto akrobata. To mu nemohlo uniknúť, hoci predpokladal som, že tak či tak ste všade na očiach, dúfal som, že sa sem neodváži vrátiť. Leila má pravdu, nesmieš jej upierať právo vybrať si svoju cestu.“

„Už viem čo spravíme. Leon sa zamyslene díval do rohu miestnosti.“ Potom pozrel na Leilu, ktorá sa tvárila nechápavo. „Mám plán.“

 

 

Bolo presne šesť, keď Adrianet, ľahko nalíčená, v vzdušných červených šatách dorazila k Angelovej ohrade, kde na ňu už čakal Pavol s bielou ružou.

„Ahoj.“ Jeho oči boli plné nehy a Adrin hnev bol už dávno preč. Mala v pláne užiť si tento večer. Ponúkol jej svoje rameno a ako  pravý džentlmen ju viedol poza ohradu, až rozsiahlej čistinke s jazierkom, kde už bol pripravený romantický piknik pri sviečkach.

„Tomu ty hovoríš večera?“ Adriných očiach sa pohrávali iskričky. Pavol sa usmial, uklonil a vzal ju za ruku. „Drahá princezná, som len obyčajný dvorný šašo, ale moje srdce túži, len po vašom úsmeve. Za jediný váš úsmev, som ochotný bojovať s drakmi, priniesť vám každé kúzlo sveta. Urobím čokoľvek, len sa pre mňa usmejte.“

„Naozaj čokoľvek?“ posadili sa na deku, pri jazierku a Pavol zapálil sviečky, ktoré boli rozložené po skalkách všade okolo. „Čo je želaním mojej princeznej? Spravím pre ňu čokoľvek.“

Adrianet sa usmiala. „Ak mi prinesieš srsť z jednorožca, venujem ti svoje srdce.“

Pavol sa k nej naklonil. „Som ochotný spraviť čokolvek.“ Perami sa priblížil k Adrianetiným, ale tá sa odvrátila tvár a potom so smiechom dodala. „Drahý princ, ešte ste nesplnili úlohu, nemôžte teda očakávať odmenu.“

Pavol sa vystrel. „Tvoje želanie je mi rozkazom.“

 

Leon čakal pre Kaleidom, opretý o dvere auta. Vivienne spala v autosedačke na zadnom sedadle. Len čo ho Alessia zbadala, pristúpila k nemu a pobozkala ho. Leon sa usmial. „Zveziem ťa.“ A otvoril jej dvere. Cestou panovalo ticho. Alessia cítila vo vzduchu napätie, ale Leon sa tváril pokojne.

„Aký bol tréning?“ spýtal sa nenútene.

„Skvelý, zajtra nás čaká úžasná  show, už sa nemôžem dočkať, kedy budeme stáť na javisku, bok po boku.“

Leon sa usmial, ale jeho oči zostávali chladné a plné starostí. Odbočil na slabo osvetlenú ulicu a zastavil pre Alessiným domom. „Zajtra po  predstavení  sa s tebou musím porozprávať.“ Šepol a pobozkal ju na líce.

„Deje sa niečo?“

Leon sa pokúsil o tajomný výraz. „mám pre teba prekvapenie.“ Riekol pomaly, dúfajúc, že to Alessiu presvedčí a nebude sa ho naďalej vypytovať, mal neblahé tušenie, že mu nasadil do auta plošticu.

Alessine oči sa rozžiarili, pobozkala ho, pohladila Vivienne a vystúpila. Ešte predtým, než zmizla v dome, im na rozlúčku zakývala. Leon znova naštartoval motor. Celú cestu do mesta, niekoľkokrát kontroval spätné zrkadlo. Už nejakú dobu ho sledovala čierna dodávka. Všimol si to pri odbočke.

Zastavil pred klenotníctvom, vzal autosedačku s Vivienne a vošiel do vnútra. Zdržal sa tam asi pol hodinu a keď sa vracal do auta, v ruke mal čiernu krabičku. Dodávka stála pár metrov od neho, ale mesto už pohltila tma a on nedokázal rozoznať, kto v nej sedí. Uložil Vivienne a vrátil sa späť do bytu. Pre jeho ulicou dodávka zaostala až sa napokon vydala celkom iným smerom. Keď Leon zamykal mal pocit, že dodávka nie je ďaleko a osoba, ktorá v nej sedí, čaká na svoju príležitosť. Čaká na pomstu.

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

:)

(Arkela, 23. 2. 2009 2:31)

No tak to je ale velice zajímavý už se nemůžu doškat až si přečrtu další část ;)

(Alessia, 22. 2. 2009 22:28)

Fúha no ja som vážne zvedavá ako sa to skončí. Sa normálne bojím :D. Ale inak strašne pecka časť. Neviem sa dočkať konca