Jdi na obsah Jdi na menu
 


01.Hviezda, znova na scéne

15. 11. 2008

Nad Kaleido stage svitalo, prvé slnečné lúče sa dotýkali vežičiek šatní, keď pred cirkusom zastavila čierna limuzína. Bolo príliš skoro na tréning, preto bolo nemožné aby to bol člen súboru.  Z limuzíny elegantne vystúpil vysoký muž s dlhými  striebornými

vlasmi, so svojím antarktickým ľadovým pohľadom si opatrne premeriaval budovu cirkusu, sálal z neho chlad, ale napriek tomu bol veľmi príťažlivý. Ruku mal ležérne uloženú vo vrecku čiernych nohavíc, druhou si pridržiaval čierne sako prehodené cez bielu, dvoma gombíkmi rozopnutú košeľu.

Na jeho tvári, poznačenej typickými francúzskymi črtami sa mihol úškrn odporujúci jeho smutným očiam, pomalým krokom sa vydal k budove.  Na chodbách nebolo ani živej duše, šero mu nevadilo, cestu poznal už naspamäť, zastal až pred veľkými oranžovými dverami Kalosovej kancelárie. Uprene hľadel na dvere, z vnútra bolo počuť šramot. Leon Oswald zľahka privrel oči, váhal vojsť dovnútra, mal z tohto miesta zmiešané pocity, to, že si ho Kalos zavolal neveští nič dobré. Jemne pokrútil hlavou a zaklopal. Nečakal na odpoveď, otvoril dvere a vošiel.

„Vitaj späť Leon.“ Povedal Kalos  neobťažujúc sa zdvihnúť zrak od papierov, ktoré podpisoval. „Nečakal som, že prídeš, ale priznávam sa, že ťa rád vidím.“

„Netráp sa zbytočnými formalitami.“ Odvetil chladne Leon a prižmúril oči. „Čo odo mňa chceš?“

Kalos položil pero na stôl, preplietol si prsty a prvýkrát, odkedy Leon vošiel sa naňho pozrel.

„Chcem aby si sa vrátil.“ Oznámil bez okolkov, tušiac aká asi bude odpoveď.

„Nie!“ Kalosove tušenie potvrdil bez zaváhania.

„Chápem, že toho máš vzhľadom na udalosti v posledných mesiacoch veľa, ale potrebujeme akrobata.“

„Nič ťa do toho nie je , či toho je veľa alebo nie. Som v poriadku, všetko je v poriadku.“  Posledné slová dodal takmer nepočuteľne, vyhýbajúc sa Kalosovmu pohľadu.

„Znie to, akoby si presviedčal sám seba.“

Leon prekvapenie zdvihol zrak, zhlboka sa nadýchol a posadil do kresla pred Kalosov stôl.

„V poriadku, počúvam.“

Kalos sa usmial, ako ho poznal určite jeho ponuku príjme. „Ako iste vieš odchodom Rozety sme prišli o našu hlavnú hviezdu, Sora a Leila sú žijúce legendy a Kaleido stage momentálne nemá nikoho dosť dobrého na ich nahradenie.“

Leon pochybovačne odfrkol.

„ A navyše.“ Kalos hľadal vhodné slová, nechcel sa ho dotknúť. „Neunikneš svojej minulosti, nájde si vás.“ Dodal opatrne, čo vyprovokovalo ďalšie prenikavé odfrknutie.

„Dám ti deň na rozmyslenie, zajtra mi oznámiš ako si sa rozhodol.“

Leon bez slova vstal a zamieril k dverám. „Uvidíme.“ Zaznelo  a bol preč.

Kalos sa díval na dvere, vzdychol si a sám pre seba šepol. „Možno ťa spomienky presvedčia lepšie ako ja.“

 

 

O niekoľko hodín neskôr, sa Kaleido stage hemžilo životom, začínali sa prvé ranné tréningy a do telocviční prúdili skupiny veselých akrobatov, ale osamelé dievča si ich nevšímalo. Kráčala sama a očividne bola zabratá do svojich myšlienok. Alessia Sillmarin bolo veľmi vysoké dievča s úprimnými modrými očami a ohnivými medenými vlasmi, jej modré oči boli plné iskričiek, hlavne keď stála na javisku, na javisku z nej priam žiarila živosť, bola ako vlk, tajomná a nebezpečná, ale zároveň energická a divoká. Teraz boli jej oči plné útrap.

Alessia bola v Kaleido stage dva mesiace, prihlásila sa na konkurz, kvôli svojej láske k javisku a kvôli Rozete samozrejme, ktorú neskutočne obdivovala, lenže jej nádeje boli zdupané tvrdosťou a nekompromisnosťou.

 

„ Prvým krokom ako sa stať skvelým akrobatom, je mať svoj cieľ!  Čo vlastne na javisku hľadáš?“

 

 

„Čo hľadám na javisku?“ spýtala sa sama pre seba, kráčajúc chodbou k telocvični. Možno to bolo tým, že nedávala pozor, alebo nedával pozor ten dotyčný, ale každopádne úpenlivo uvažujúc si nevšimla postavu pred sebou a narazila do vysokého muža so striebornými vlasmi. Alessia od prekvapenia vykríkla. Dotyčný sa na ňu len povýšenecky pozrel a z jeho ľadového pohľadu ju priam zamrazilo. „Dávaj pozor!“ zrúkol na ňu.

Alessia najprv len prekvapene v rozpakoch zažmurkala, ale potom v nej zbĺkol hnev a zatrpknutie. „Ja nestojím v strede cesty, ale žiaden strach odpúšťam vám to.“

„Čo si to vlastne dovoľuješ?! Vieš kto som?“

„Namyslený panák s egom vyšším ako Mont Everest.“ Zahlásila a nechala zarazeného Leona samého.

Alessia nemohla uveriť tomu čo práve spravila, nikdy sa k nikomu takto nesprávala, ale on si to predsa zaslúžil. „Určite Francúz.“ Zamrmlala, ale v žalúdku jej čosi zabrnelo, len čo sa k nemu v mysli vrátila. „Nie nepáči sa mi.“ Povedala automaticky akoby žalúdku a zakrútila hlavou.

 

„Alessia! Čo to stváraš?! Nespi!“ ozval sa zúrivý krik.

Alessiou akoby prebehla elektrina. „Ospravedlňujem sa.“ Zavolala a odrazila sa z plošiny, predviedla dvojité salto, doskočila na druhú stranu a poslala hrazdu ďalšej akrobatke.

V myšlienkach bola úplne mimo a to Jack na tréningoch netoleroval, zvlášť nie od nej.

Jack bol trénerom v Kaleido Stage , Alessiu poznal od piatich rokov, bol dlhoročným priateľom jej rodiny. Po havárii jej rodičov si ju vzal k sebe a vychovával ju ako vlastnú dcéru.

Teraz na ňu škaredo zazeral a keď prechádzala okolo neho len šepol „Doma sa porozprávame.“

Alessia sa zahanbene pozrela do zeme a zamierila k lavičke. „Čo sa to s tebou deje?“ zahlásilo hnedovlasé dievča s útlou postavou. Emma , Alessina najlepšia priateľka.

„Nič.“ Začula mrzutú odpoveď.

„Nevyzeráš tak.“ Sadla si vedľa nej a veselo sa pustila do jablka, to že mala tréning ju očividne až tak netrápilo. Emma bola síce milá, ale niekedy si neuvedomovala pocity ostatných, hovorila to čo jej slina priniesla na jazyk a až potom premýšľala, čo jej spôsobovalo nemalé problémy.

„Tak hovor.“ Nabádala ju.

Alessia chvíľu mlčala a svoj pohľad upriamila so zeme. Váhala či jej povedať o tajomnom neznámom, alebo nie, zvlášť keď na nej jeho osoba zanechala hlboké stopy, zvlášť tie antarktické, sivé oči.

„Len je mi trochu zle, niečo som musela zjesť.“ Povedala napokon.

„To určite.“ Poznamenala Emma a zamierila ku košu vyhodiť ohryzok jablka, ktoré tak bleskovo dojedla kým jej priateľka hľadala vhodnú odpoveď.

 Alessia si hlboko povzdychla, pobrala si veci a zamierila do šatne. Nemalo zmysel zotrvávať na tréningu, v tejto chvíli by určite nebola schopná podať špičkové výkony. S menšími problémami otvorila svoju skrinku. Každá z modrých skriniek mala tri police a zrkadlo. Alessia mala tvorivého ducha, svoju si z vnútra vymaľovala na fialovo a pridala niekoľko obrázkov vlčíc, no na druhej strane kreativita kontrastovala s nie príliš veľkým zmyslom pre poriadok.

Záleží na tom? Vravievala „Vždy viem nájsť všetko, čo práve potrebujem.

 

Alessia si obliekla tmavé džínsy a červené tričko, keďže nemala v pláne ísť rovno domov, vzala si aj hrubú svetlomodrú bundu. „K večeru býva chladno.“ Zamrmlala, venovala ešte jeden pohľad zrkadlo aby si uhladila strapaté vlasy, potom len pokrčila plecami, prehodila si svoju tašku cez plece a už jej nebolo.

Celé poobede sa bezmyšlienkovito prechádzala po pláži, keď ju už bunda nedokázala zohriať a Alessia sa triasla od zimy, povedala si, že je najvyšší čas ísť domov, s myšlienkou, že ju ešte dnes čaká jeden veľmi nepríjemný rozhovor , sa pomaly  pustila skrz nádherne vysvetlené mesto. Šťastné páriky a sviežosť vzduchu ju napĺňali bázňou, skoro sa jej podarilo nevnímať zimu, ktorá sa jej zavŕtavala do špiku kostí.

Zabočila do úzkej uličky, slabo osvetlenej večernými lampami. Domy boli na seba nalepené akoby nechceli medzi seba pustiť žiadneho votrelca.  Z pootvorených okien sa k nej vo večernom chlade vznášala vôňa teplého jedla a veselý krik detí. Jej tvár trochu posmutnela, keď si spomenula na spoločné večere,  ktoré trávila ešte ako malé dievčatko, s rodičmi. Chýbali jej. Svoj zrak uprela na hviezdy a povzdychla si. „Na svete niet jedinej veci, ktorá by mi vás nepripomínala.“ Zašepkala. 

Dokráčala na koniec uličky a zastala pred veľkou hnedou bránou. Cez ňu vstúpila do bujarej záhrady, ktorá jej vždy a hlavne teraz v noci pripomínala divočinu, keď ju však niekto preskúmal bližšie zistil, že rastliny rastú akoby podľa presne stanoveného plánu. Miestami boli rozostavané skalky a celému útvaru dodávali divoký nádych liany visiace cez oceľovú kostru, ktorú nebolo vďaka bujnému porastu vidieť. Alessia sa nikdy Jacka neopýtala ako sa mu vlastne niečo také podarilo vypestovať v Cape Mary ani odkiaľ tieto rastliny má, vedela len, že pestovanie je jeden z jeho obľúbených koníčkov. Prešla malým chodníčkom cez záhradu a všimla si, že v dome sa ešte svieti. Jack vlastnil starý dom, ktorý zdedil po rodičoch. Dom bol asi z osemnásteho storočia, mal dve poschodia smerom k bráne veľký balkón. Bol hnedastej farby a väčšina stien bola zarastená zvláštnym druhom brečtana, ktorý každý rok kvitol do červena. Na prízemí sa nachádzala vstupná hala, z ktorej potom ústili dvere do neveľkej kuchyne, obývačky a úzke schodíky do pivnice. Na prvom poschodí sa nachádzala Jackova izba, hosťovská a ďalšie dve izby, v ktorých Alessia nikdy nebola. Jack jej to zakázal hneď ako si ju priviezol. Druhé poschodie bolo vytvorené z podkrovia, tam mala svoju izbu. Rozmermi to bola najväčšia miestnosť v dome. Vchádzalo sa do nej schodiskom, ktoré končilo v jej izbe. Dominovala jej veľká posteľ so závesmi, ktoré tvorili baldachýn. Mala dve okná, cez ne Alessia najradšej hľadela na hviezdy, jedno okno trónilo nad písací stolom s počítačom, druhé nad teleskopom, ktorý dostala na svoje pätnáste narodeniny od Jacka. Bolo to rok pre tým než sa dala ku Kaleidu. Na opačnom konci izby mala niekoľko veľkých políc s množstvom kníh. Alessia nerada čítala, bolo to pre ňu príliš namáhavé obsedieť takú chvíľu na jednom mieste a venovať sa jednej veci. Mala príliš dobrodružnú povahu a pre Jacka bolo najzložitejšou úlohou, ju ustrážiť. Tesne pred posteľou mala veľkú truhlicu, kedysi jej slúžila na hračky, teraz v nej mala uložené svoje najmilšie veci a spomienky na rodičov- fotografie, blahoželania k narodeninám, ktoré jej posielali, keď boli na cestách. Hoci často cestovali a v podstate nemali na svoju dcéru čas, Alessia ich veľmi milovala. Medzi iným Truhlica ukrývala jej denník a deku, s ktorou spávala ako malá.

Steny mala vymaľované na zeleno a oranžovo. Rovnako doladila aj okrúhly koberec, na ktorom mala posteľ. Po zemi sa váľali tričká a ponožky na stole mala porozhadzované papiere a ceruzky, ktoré boli rozkotúľané aj na zemi, priam kričali o ostrúhanie. Na Jackove výhražné napomenutie si v izbe asi raz do mesiaca spravila poriadok a vyzeralo to, že sa veľké upratovanie blíži znova. Jediná vec, ktorej Alessia venovala dôkladnú pozornosť, bol veľký stolík, vedľa jej kníh. Bol z tmavého dreva, zdobený ornamentmi a dôkladne leštený. Alessii sa odjakživa strašne páčil. Mala na ňom uložené mušle, ktoré zbierala ešte s mamou na ich poslednej dovolenke a obľúbené fotky vo farebných rámoch. Alessia tu každý týždeň utierala prach a dôkladne sa o stolík starala. Dom mal aj tri kúpeľne, na každom poschodí jednu.

Alessia otvorila dvere a nehlučne vošla do haly, kde sa vyzula a pokúsila sa nenápadne prejsť po schodoch do svojej izby.

„Konečne.“ Ozvalo sa z kuchyne. „Kde si sa tak dlho túlala?“ Jackou hlas znel mierne namosúrene, no nie nazúrene. Alessia sa vzdala svojho plánu nenápadne utiecť do izby a zamierila do kuchyne.

Jack stál chrbtom k nej, nad sporákom v zástere a varil. Alessii pri vône špagiet hlasno zaškvŕkalo v bruchu, od obeda nič nejedla. Previnilo si sadla za stôl a očakávala výčitky. Jack bol ticho a horlivo pobehoval hore dole. „Prestri prosím ťa.“ Povedal, kým zlieval špagety do sitka a vypol plameň pod bublajúcou omáčkou.

Alessia zmätene vstala prešla ku skrinke a vytiahla dva taniere. Položila ich na žltý obrus a vrátila sa po poháre a príbor. Jack medzitým položil horúce špagety v miske na drevenú podložku medzi taniere, po chvíli k nej pribudol aj veľký hrniec. Len čo v ňom Alessia zazrela červenú mäsitú omáčku skrivila nos. Na chvíľu ju napadlo, či to nie je nový trest. „Ale Jack, vieš predsa, že som...“ začala

„Vegetariánka, viem.“ Dokončil miesto nej a priniesol menší hrniec s Alessinou omáčkou. „Hoci dodnes, napriek tvojim pokusom vysvetliť mi to, nechápem načo je to vlastne dobré.“ Neodpustil si.

Alessia sa krátko zasmiala, bohato si nabrala z cestovín i omáčky a pustila sa do jedla.

Počas večere ani jeden z nich neprehovoril, len čo  dojedli, Jack  povedal „Ešte nikam nechoď.“ Keď videl, že Alessia sa už chystá na odchod. „Je tu niečo o čom by sme sa mali porozprávať.“

Alessia si povzdychla a počkala kým Jack odloží špinavý riad do drezu a zvyšky večere do chladničky.

Potom si znova sadol oproti, pohodlne sa oprel o stoličku a zahľadel sa na Alessiu.

„To, čo sa stalo dnes na tréningu, nechcem už nikdy vedieť.“ Povedal tvrdo. „Tvoja práca je veľmi nebezpečná, chvíľka nepozornosti a môže sa to skončiť veľmi zle.“

„Ja viem.“ Ozvala sa ticho.

Jackovi bolo jasné, že nemusí zahádzať príliš  ďaleko. „Chápem, že ti strašne chýbajú, ale musíš postúpiť ďalej.“ Dodal o niečo láskavejšie.

„Čo?“ Alessia chvíľu nechápala, keďže v myšlienkach bola znova trochu inde. „Aha jasne.“ Dodala rýchlo, keď jej došlo na čo Jack myslel.

„Radšej už idem do postele, som unavená.“ Povedala, keď si ju Jack začal podozrivo premeriavať.

Niekoľkými skokmi vybehla hore, hodila bundu na stoličku a zvalila sa na posteľ. V myšlienkach sa ešte stihla vrátiť ku hviezdam, spomienke na rodičov a k tajomnému neznámemu, keď zaspala. O pol hodinu neskôr ju Jack našiel spať oblečenú, pousmial sa a prikryl ju dekou.

Keď zamieril dole ešte  poznamenal „Mala by si tu upratať.“ A nechal ju spať.

Alessia sa nespokojne pomrvila akoby sa ju jeho narážka dotkla aj v spánku a pokračovala vo svojich snoch.  

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

(Marish, 18. 11. 2008 19:09)

Maji, najprv sa ti chcem véééééľmi pekne poďakovať, že si pre mňa začala písať tie poviedky:))) Tak mi vždy vedia zlepšiť náladu:) Sú fakt úplne úžasné:).. Och a ten Leon O:-))))... je proste skvelý:))). No ešte ti chcem popriať, aby si napísala ešte plno výborných poviedok a dúfam že potešia každého aspoň tak ako mňa:))). A ešte raz ĎAKUJEEEEM:)

muhehe

(Adrianet, 16. 11. 2008 11:41)

Ten úvodník XD
Nu, mě to problémy nedělalo, jsem hold tebou už vycvičená ;-)) a Taky ještě jednou kamarádkou.
Jinak zajímavé, uvidíme, co bude dál. :-) Přemýšlím, že bych zase někoho přesvědčila, aby o mě něco napsal, ať se zase na sebe něco dozvím..... Hlásíš se dobrovolně? XD

zajímavý

(Arkela, 16. 11. 2008 0:13)

no zajímavý číst ve slovenštině. Trvalo to trošku dýl než sem to přečetla ale pěkný zaujalo mě to :)