Jdi na obsah Jdi na menu
 


05.Dievčatko

7. 12. 2008

Keď nasledujúce ráno, Alessia  veselým krokom vstúpila do telocvične, Leona tam nenašla.  Prešla k rozloženým žinenkám a pohodlne sa usadila, rozhodnutá, venovať svoje čakanie spomienkam na včerajší večer. Trochu si vyčítala, že nepovedala niečo zmysluplnejšie, ale keď ho vidí nemá slov. Leon Oswald, ten tajomný a príťažlivý Francúz sa jej usídlil v mysli a nechcel ísť preč.

Po chvíli sa už, ale Alessia začala nervózne dívať na hodinky. Štvrť na osem, kde je tak dlho? Pýtala sa sama seba v duchu, začala si nervózne žmoliť ruky a premýšľať či sa na ňu hnevá, nechce ju už trénovať alebo či  sa mu nebodaj niečo nestalo. Pri poslednej možnosti len neveriacky zakrútila hlavou snažiac sa odohnať nepríjemné pocity. Z jej úvah ju vyrušil Ken, ktorý prechádzal okolo a cez otvorené dvere si všimol osamelú Alessiu.

„Čo tu robíš?“  spýtal sa jej so zmäteným výrazom na tvári.

„Čo-čože?“ Alessia sa preprala zo snenia. „Čakám na Leona, mali by sme mať tréning a už mešká pätnásť minúť.“ Dodala len čo sa spamätala.

„Alessia.“ Ken sa na ňu čudne zadíval. „Leon dnes nepríde, ty si o tom nepočula?“

„O čom?“ spýtala sa nechápavo, jej vnútro spaľoval strach. „Stalo sa mu niečo?“

„Jemu nie, ale.....Adrianet včera havarovala, keď viezla....“ Ken naraz zmĺkol.

„Čože!? Havarovala?! To je strašné, počkaj, keď viezla koho?“

Ken znervóznel. „Alessia.....nie som ten, kto by ti to mal povedať......Kalos mi zakázal.....niekomu......povedať, to je jedno......chceš vedieť v ktorej nemocnici je?“ snažil sa chybu rýchlo zahovoriť.

Alessia prikývla, nespúšťajúc svoj pohľad z Kena, prečo sa tak zarazil?

„Nemocnica Luisa Pasteura, tá, ktorú postavili pred dvoma rokmi na okraji mesta.“

„Vďaka.“ Povedala Alessia a už jej nebolo.

 

 

Chladné a nepríjemné prostredie nemocničných  chodieb vzbudzovalo v Alessii nepríjemné pocity, neznáša nemocnice, majú pochmúrnu atmosféru. Vybehla po schodoch, pričom dávala značný pozor na to aby sa nepoškodili biele hyacinty, ktoré kúpila pre Adrianet.

Pri ďalšom namáhavom výstupe po schodoch v duchu zakliala, že nešla výťahom, ale keď sa v takých malých priestoroch necíti dobre. Ešte tri poschodia, vravela si.

Prešla veľkou halou, v ktorej práve viezli malé dieťa na operačku, Alessia dieťatko zaľutovala, cez ústočká malo zavedenú trubičku, ktorá bola napojená na dýchací prístroj na konci postele. Do malej rúčky malo zavedenú kanylu, cez ktorú pomaly kvapkal infúzný roztok, uložený v sáčku pri hlávke dieťaťa. Je strašné, keď musia deti trpieť, pomyslela si a vydala sa opačným smerom na oddelenie chirurgie. Z vrecka vybrala malý lístoček, ktorý jej dala pani na recepcii, aby jej uľahčil hľadanie.

 

Chirurgia

15 poschodie

Izba č. 4

 

Nemocničná chodba zívala prázdnotou, len sem tam stretla sestričku alebo pacienta s barlami.

Zastala pre veľkými bielymi dverami s modrým číselkom 4. Dvere boli trochu pootvorené a k Alessii sa niesli hlasy.

 

„....Mohla si ju zabiť!.......ako si to predstavuješ!......“

Alessia rozoznala Leonov rozzúrený hlas, o kom to hovoria?

 

„Nebola to moja vina, to vieš a chápem, že si rozzúrený, ale......“

 

Adrianetin hlas bol ledva počuteľný a Alessii sa zdalo, že má plač na krajíčku.

 

„Leon.....“ Alessia nedokázala poriadne rozoznať čo hovorí. „........tvoja dcéra.“

 

Pri posledných dvoch slovách akoby Alessiou prešla elektrina. Oni majú spolu dcéru?

 

„Prepáčte prajete si niečo?“ za sebou začula mierne podráždený hlas.

„Ja...“ pred Alessiou stála sestrička a podozrivo si ju premeriavala, Alessia od ľaku pustila kvety a rozbehla sa naprieč chodbou. Sestrička zodvihla kvety zo zeme a podala ich Leonovi, ktorý práve vykukol z izby. Ešte sa mu zdalo, že za rohom zahliadol medené kučery, neveriacky pokrútil hlavou a zatvoril dvere.

 

 

Slnko pomaly zapadalo za obzor, opustenou plážou sa tiahli stopy zamysleného dievčaťa s ohnivými vlasmi. Kráčala sama so sklonenou hlavou, v ruke sa jej pohojdávali topánky, ktoré si vyzula. V myšlienkach sa vracala k rozhovoru, ktorý si vypočula v nemocnici. Majú dcéru. Preglgla. Do očí sa jej tisli slzy, prečo jej to nedošlo skôr? Bolo predsa jasné, že sú viac než len starí partneri. Adri jej nič nepovedala, verila jej a ona jej nepovedala nič.

Zastala  a zrak uprela na zapadajúce slnko, snažila sa ujasniť si svoje myšlienky. Prečo ma to vlastne tak rozčuľuje? Nikdy som s ním nič nemala.

„Nič nemala.“ Zopakovala potichu. V srdci ju tlačili pocity, ktoré prechovávala k Leonovi, znamenal pre ňu viac, než si bola ochotná pripustiť.

Sadla si do teplého piesku a topánky hodila vedľa seba. O dva týždne je premiéra. Bude sa musieť s Leonom stretávať aj naďalej, či sa jej to páči a či nie.

Slnko sa zľahka dotklo hladiny mora.

 

„Keď sa slnko dotkne mora, celou krajinou sa ozve šepot, to si  starí milenci pripomínajú svoju lásku, v túto krátku chvíľu môžu byť spolu a každý deň čakajú len na to.“

Jemne sa usmiala, skvelo by sa to hodilo do príbehu. Čo mám teraz robiť? Spýtala sa sama seba.

Nič, odznela odpoveď v jej vnútri.

 

Chvíľa milencov bola u konca a nebo zafarbili dlhé červené a oranžové pásy.

 

Uzamkne svoje city, bude myslieť len na premiéru , to je jediné na čom jej záleží, musí na Leona zabudnúť.

 

 

Na druhý deň bol už Leon opäť na hrazdách, hoci až nezvyčajne nervózny, Alessia naňho ani nepozrela, hoci srdce sa jej splašene rozbúchalo, hodila svoje veci na lavičku a pustila sa do rozcvičky.

Leona jej ľahostajnosť trochu odzbrojila, napätie medzi nimi sa dalo priam krájať.

„To stačí, vylez sem, skĺbime to čo si včera predviedla s mojím číslom.“

Leon si nemohol nevšimnúť náhlu zmenu, ktorá sa udiala s Alessiou, dôkladne ju pozoroval a jej pohyby boli zrazu iné ako včera, dokonca sa kamsi podeli aj iskričky, ktoré zvyčajne veselo tancujú v jej očiach keď je na hrazdách.“

Keď po troch hodinách vyčerpávajúceho tréningu, Alessia sedela na zemi a sprudka dýchala, pričom sa jej spotený chrbát od námahy leskol, Leon zoskočil z hrazdy a postavil sa oproti.

„Čo sa deje?“

Alessia sa naňho nepozrela, aj keď tón jeho hlasu, ktorý bol teraz akosi ľudskejší, než zvyčajne ju pokúšal.

Premohla nutkanie hodiť sa mu do náruče a prehltla slzy, ktoré sa jej tisli do očí.

„Nič.“

„Neklam.“

 „Čo ty vieš o klamstve.“ Odfrkla pohŕdalo a vstala.

Leon ju chytil za lakte a pritiahol k sebe. „Možno máš pravdu, ale jedno viem.“ Povedal potichu.

Príval citov v jeho hlase podlomil Alessii kolená. „Klamať, to je jediné, poplietol si mi hlavu.“

„Tak čo sa stalo?“

Alessia sa mu vytrhla z rúk. „To mi povedz ty!“ vyštekla zúrivo a vybehla z telocvične.

 

Hoci sa nasledujúce dni Leon márne snažil nadviazať s ňou rozhovor, nevyslúžil si nič, len podráždené odpovede a Leona rýchlo prešla trpezlivosť, odpovedal výnimočne tvrdým tréningom a antarktickým pohľadom, výsledkom bolo napätie a vyhaslé oči oboch akrobatov, ktorí si k sebe nedokázali nájsť cestu.

Myšlienka na Leonovu dcéru Alessii nedala spávať a preto sa rozhodla navštíviť Adrianet a pozhovárať sa s ňou.

Asi tri krát odišla a znova sa vrátila kým našla odvahu zaklopať na veľké biele dvere s číslom štyri. Nepočkala na odpoveď a vošla. Miestnosť bola svetlá a dobre osvetlená, boli v nej tri nemocničné postele, ale pacient len jeden. Adriante Renawalti ležala pri okne , rameno mala v dlahe a na tvári niekoľko škrabancov a modrín, len čo uvidela Alessiu , len jej zdravou rukou kývla na stoličku a nespúšťala z nej svoj zrak, v ktorom Alessia rozoznala prekvapenie a vinu. Ticho prerušovalo len kvapkanie infúzie cez kanylu do krvného obehu bývalej akrobatky.

 „Ako je na tom rameno?“ zdvorilo sa opýtala Alessia, ale takmer okamžite to oľutovala.

„Mám len slabú nádej, že znova budem môcť cvičiť na hrazdách.“ Povedala potichu. „Ale preto si zrejme neprišla že?“

„Nie.“ Šepla Alessia.

„Leon mi povedal čo sa medzi vami stalo.“

Ticho.

„Miluješ ho?“

Ticho.

„Záleží na tom?“ povedala Alessia s priškrteným hlasom. „Máte spolu dcéru.“ Celou svojou bytosťou sa snažila aby to znelo čo najľahostajnejšie, ale nevyšlo jej to.

„Čože?“ prekvapene zvolala Adri. „O čom to hovoríš?“

„Počula som ako ste sa pred nedávnom rozprávali, ale nechcela som načúvať.“ Dodala rýchlo.

„Aha.“

„Je mi to ľúto.“

„Nemá čo.“ Adrianet kývla na biele kvetiny, ktoré boli uložené vo váze. „Tak tie sú od teba že?“

Alessia prikývla.

„Vivienne nie je moja dcéra.“ Povedala Adrianet. „A ani Leonova.“

„Čo? To nie je možné, potom ako...?“

„To sa spýtaj Leona, máte si čo vysvetľovať.“

„Och nie.“ Zastonala Alessia. „To som pokazila.“

Adri sa usmiala. „No tak, je to len nedorozumenie, Leon tiež nie je neomylný.“

Alessia si vzdychla. „Mala by som ísť, musíš si odýchnuť.“ Vstala a zamierila k dverám.

„Prídeš ešte?“

Alessiu nečakaná otázka prekvapila, ale taktiež prinútila usmiať sa. „Áno.“ A zatvorila dvere.

Musí byť osamelá, Leon sa asi na ňu stále hnevá, chudák Adri.“

 

„Vivienne, čie si dievčatko?“

 

Musí sa s Leonom čo najskôr porozprávať, musí mu povedať, čo k nemu cíti.

 

 

 

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

pěkný

(Arkela, 10. 12. 2008 1:28)

Tak to je teda moc dobrej díl. Zajímá mě čí dá víc co se bude dít. Tak snad se dočkáme brzy dalšího pokračování :-)

(Alessia, 7. 12. 2008 21:08)

Fúha, pekne sa to zamotáva... Koho dcéra je Vivienne??? Joj chcem pokračovanie

ach ta shoda

(Adrianet, 7. 12. 2008 19:58)

Musí být osamělá.... stále se na ni hněvá.... ani nevíš, kolik pravdy na tom je XD Ale s tou samotou něco podniknu, však Ty víš. ]:-) muhehe....

Jinak skvělé, těším se na pokráčko :-)