Jdi na obsah Jdi na menu
 


07.Oči sú oknom do duše

1. 2. 2009

"Tak poď, leť."

"Neviem kam, kam mám letieť, za čím mám ísť?"

"Za svojím snom."

"Nemám už žiaden sen."

"Ale máš, ja som tvoj sen. Zabudla si?"

"Si môj Anjel?"

"Neklaď otázku, na ktorú poznáš odpoveď, je to zbytočné. Nestoj, keď kráčať je krajšie, neprestávaj snívať, ani keď nádej umiera, som tvoj Anjel, ale nie som nič bez teba, si mojou podstatou."

"Nerozumiem tvojím slovám, prečo mi dávaš len hádanky?"

"Svet je jedna veľká hádanka, ale ty ju nemôžeš rozlúštiť, keď sedíš v tme. Leť"

„Adríííí!“

„Tu som.“ Adrianet stála pri ohrade a dívala sa na kone, teda dívala sa na čierného plnokrvníka, ktorý ju upútal takmer okamžite. Bol neuveriteľne krásny, s ligotavou srsťou, plný temperamentu a života, ale Adrianet najviac fascinovali jeho veľké tmavé oči. Boli plné....plné.....ohňa, dospela k záveru nakoniec.  

Leila sa oprela o ohradu. „ Volá sa Angel, je to anglický plnokrvník, potomok Berleya  Turca, jedného z troch slávnych žrebcov.“ Dodala keď na ňu Adrianet prekvapene pozrela. „Línie týchto žrebcov patria medzi najlepšie, máš tú česť s najrýchlejším koňom sveta a podľa môjho názoru aj s najtvrdohlavejším.“ Angel akoby tušil že je reč o ňom, hrdo pohodil hlavou a rozbehol sa naprieč lúkou, bol to skutočne veľmi rýchly kôň.

Adrianet sa naňho očarovane dívala. Leila si jej pohľadu všimla. „Je to rovnaký búrlivák ako ty, neskrotný a divoký.“

Adrianet sa usmiala, Angel pristúpil k nej a uprene sa na ňu zadíval, obaja našli v očiach toho druhého porozumenie. Adrianet natiahla ruku a pohladila ho.

„Tak vidím, že vy dvaja ste sa asi našli, ale pozor naňho, tieto kone sú nesmierne agresívne, teda väčšinou.“ Leila sa obrátila chrbtom, ešte opretá o ohradu si prekrížila ruky. „Adri.....už týždeň sa s nikým nebavíš.......si ako chodiaca mŕtvola.“

Adrianet mlčala.

„Robíš mi starosti“ pokračovala Leila. „Chcelo by to rozptýlenie.“

„Bola to moja vina.“ Šepla

„Čože?“ Leila zbystrila pozornosť.

„Tá nehoda, bola to moja vina.“ Adri sa očiach zaligotali slzy. Leila čakala, že bude pokračovať, ale Adri už nepovedala nič. „Adri, keď  nemá zmysel sa neustále trápiť minulosťou, ak v tom budeš pokračovať, zničí ťa to.“

„Leila, ako sa nemám trápiť?! Ty to nechápeš?! Vivienne sedela v tom aute, je to len bábätko, mohla som ju zabiť!...“ Adri premohli vzlyky.

„A myslíš, že jej nejak pomáha, že sa ideš utrápiť? Myslíš si, že Leon chce aby si sa tu zožierala?“

Adri sa bolestne pousmiala. „On chce asi len jediné, aby som zmizla z jeho života.“

„To snáď nemyslíš vážne?!“ Leilu prešla trpezlivosť. „Záleží mu na tebe rovnako ako na malej, prestaň si konečne všetko vyčítať a schop sa!“

„Leila....“

 Takto to už ďalej nejde, to ,ťa prešla všetka chuť do života? Kam zmizla tvoja bojovnosť a chuť po živote?“

„Tak dosť!“ Adri otočila. „Kedy si konečne uvedomíš, že nie všetci sú tak silní ako ty? My niekedy cítime aj výčitky a bolesť, je mi ľúto, ale nedokážem sa vždy pozerať dopredu! Nemôžem byť taká akú ma chcete mať!“ rozbehla sa preč.

Adrianet počula, že ju Leila volá, ale neotočila sa, bolo jej to jedno, všetko jej bolo jedno, už ani Leila ju nedokáže pochopiť. Adri  ani poriadne nevnímala kam beží, prešla lesnou cestičkou, bola tak zabratá do svojich myšlienok, že si nevšimla prichádzajúce auto, posledné, čo počula bolo trúbenie, ktoré jej šlo roztrhnúť uši, náraz a potom už len milosrdná tma.

"Potrebuješ svetlo, každá kvetina bez svetla umiera."

"Ty si moje svetlo, potrebujem len teba, ak nájdem svoje krídla odídeš."

"Odídem, len vtedy, keď prestaneš veriť."

"V čo? Viera je len sklamanie, mám pocit, že už ďalšie sklamnie neznesiem."

"Tak vstaň."

"Mám strach."

"Som tu s tebou, už ma vidíš?"

"Si tu. Chýbal si mi."

"Bol som tu po celý čas, tak poď, je čas ísť domov, už sa neboj, vrátil ti krídla."

"Stačí že si tu, ty si môj sen, len s tebou ho prežiť chcem, nepotrebujem krídla, ty si moja nádej."

 

Alessia stála pred  Kaledom a pozerala sa more. V myšlienkách sa vracala k posledným dňom. Predstavenie sa nakoniec muselo posunúť o niekoľko dní, kvôli tréningu. Pri pohľade na plagáty rozvešané po celom meste cítila zvláštne vzrušenie. Už zajtra, už zajtra o tomto čase bude stáť na javisku, s Leonom. Nikdy si nemyslela, že by mohla byť s niekym tak šťastná, ale Leon, mala pocit, že s ním dokáže čokoľvek.

Zozadu sa k nej prikradla vysoká postava a objala ju okolo pása. „Tak ako sa má moja hviezdička?“ pošepol jej Leon do ucha. Alessia sa usmiala a venovala mu bozk. Leon jej však v očiach vyčítal omnoho hlbšie pocity. Podozrivo si ju premeral.

„Čo je?“

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa ustarostene.

„Ja....Nie...som v pohode.“ Alessia sa znova usmiala.

„Neklam....“

„Ty....odkedy si taký odborník na ženy?“ Alessia sa pobavene pozrela do Leonových očí, v ktorých sa mihla hrdosť.

„Oči...“ predniesol vznešene. „Oči sú oknom do duše.“ Objal ju tesnejšie. „Tak povieš mi, čo sa deje?“

„Trápim sa kvôli Adri, nepočuli sme už o nej vyše týždňa.“

„Je v poriadku, Leila mi volala.“

„Aha.“ Povedala Alessia sucho. „A to len tak mimochodom že?“

„Čo sa deje?.“ Leon na ňu zmätene pozrel.

„Že čo?“ Alessia sa vymanila z Leonovho zovretia. „Mohol si mi to spomenúť, vieš veľmi dobre aká bola utrápená.“ A odpochodovala preč.

Leon si nešťastne vzdychol, oprel sa o zábradlie a zadíval sa na more.

„Na pohľad pokojná, ale vo vnútri samá búrka.“

 

"Máš toľko odvahy? Chceš riskovať svoj život?"

"Keď to nespravím, navždy prežijem svoju večnosť v smútku, pri pohľade na lásku iných, neodpustím si, ak ťa teraz nechám odísť."

"Nemôžeme byť spolu, nie je nám to súdené."

"Prečo teraz pochybuješ?"

"Lebo ťa nechcem stratiť."

"Práve strácaš."

"Čo mám robiť?"

"Chyť ma za ruku a už ju nepusti, nikdy nedovol aby tvoja láska zomrela."

 

Adrianet pomaly otvorila oči. Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila čo vidí, potom prišla bodavá bolesť, ktorú nevedela presne identifikovať, zdalo sa jej ,že ju bolí celé telo.

„V poriadku?“

Adri rozoznala pár zeleno- šedých očí. „Ty si ma takmer zrazil?!“ vykríkla nahnevane, a horko ťažko sa posadila,  bolesť už bola omnoho zreteľnejšia.

„Tak prečo sa nedívaš kam bežíš?“ vyhlásil dotknuto.

Adrianet po ňom vrhla nenávistný pohľad, zaprela sa rukami do zeme a pokúsila sa vstať.

„Spomaľ!“ pribehol k nej prestrašene.

„Som v poriadku, zvládnem to!“ podráždene zasyčala, načo sa mladík hodil po nej pohľad typu Nevyzerá to tak, ale neškriepim sa.  Adri si aj cez bolesti nemohla nevšimnúť jeho krátke čierne vlasy a svalnaté telo. Pomaly sa vyštverala na nohy, bol od nej vyšší, tento jediný fakt jej prebehol hlavou, keď sa jej zatočila hlava, videla už len ako mladík k nej duchaprítomne priskočil aby ju zachytil a stratila vedomie.

„Jasne.....toto je typické......ďalšie tvrdohlavé dievča.....asi mám vážne smolu.“ Zamrmlal a opatrne uložil Adri na zadné sedadlo.

 

 

                                                                                    

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

kawai

(maya.samy, 15. 2. 2009 21:17)

moc pekne XD tesim se na dalsi dilecek!!! XD

jéje

(Arkela, 10. 2. 2009 0:58)

Tak to začíná bejt hodně zajímavý. Tak sem teda zvědavá co bude dál. Moc se ti to povedlo ;)

jeej

(Alessia, 1. 2. 2009 14:50)

Fuha, no fakt je to krátke:D. Ale ne, v pohode:) Som zvedavá na tú poslednú časť, dúfam že bude dlhšia :))
V tejto sa mi páčil hlavne ten dialóg medzi Adri a Leilou. A aj úryvky z tej poviedky, čo sú medzitým sú dobré. Už sa teším na poslednú časť:) Dúfam že sa tam dočkám nejakého prekvapivého zvratu :))

wau

(Adrianet, 1. 2. 2009 14:06)

Nádhera :-)) Bylo mi jasné, kdo ji srazí XD Musím se smát a tečou mi slzy XD Ale jakože moje reakce jsi tam vystihla dost přesně, u něho nevím, to se ještě uvidí :-) Jen tak dál. :-) A nešetři nás ;-))

P.S.: Hej, ten popis není fér, jsem si ho úplně vybavila! Nemyslím na něj, nemyslím na něj, nemyslím na něj....