Jdi na obsah Jdi na menu
 


06.Anjel

13. 12. 2008

Nasledujúce dni sa Alessii zlievali do jedného strašného sna, nech sa akokoľvek snažila porozprávať s Leonom nevyšlo jej to. Pri tréningoch hádzal pokyny tak rýchlo, že ledva stíhala reagovať, nie to ešte s ním nadviazať rozhovor.

„Leon.....počkajte...“ volala zakaždým, keď skončila vyčerpaná na zemi, ale Leon sa na ňu ani len nepozrel a nechal ju v telocvični, Alessia potom vždy vyskočila znova na hrazdy a cvičila do úmoru, výsledkom bolo neskutočné zlepšenie predstavenia i Alessiiných schopností čo do techniky, ale nikomu neušlo napätie medzi nimi a citeľný chlad na skúškach.

Alessiinou jedinou útechou boli dlhé prechádzky po pláži a rozhovory s Adri.

„Ja si už neviem rady.“ Povzdychla si. „On ma absolútne nevníma, nech už robím čokoľvek, Adri, už je to takto týždeň.“

„Možno to chce viac než len pokus.“ Adrianet po prvý krát po dlhom čase zahrali v očiach iskričky.

Alessia sa vyčerpanie oprela o stoličku, pokrčila plecami a zadívala sa von z okna, do očí sa jej znova tisli slzy, ale už nemala energiu ani na plač.

„Leon nie je človek, ktorý ľahko znáša odmietnutie, to si pamätaj, ale to neznamená, že ho slovko nie, nefascinuje, myslím, že on je na tom teraz rovnako.“

Alessia pokrútila hlavou.

„No tak nestrácaj nádej, musíte si to vyriešiť.“

Adrin smutný tón ju prebral. „Odvtedy za tebou bol?“ spýtala sa potichu.

„Nie.“

Alessia nevedela ako ju v tejto chvíli utešiť, nemohla povedať ani urobiť nič, čo by Adri rozveselilo. „Kedy ťa pustia?“ pokus o zmenu témy.

„Zajtra.“

„Chceš aby som...“

„Nie, zvládnem to sama.“

„Dobre.“ Alessia venovala Adri chápavý úsmev, potom sa pozrela na nástenné hodiny a zdúpnela. „Ja som už mala byť na tréningu.“ Vyskočila a rýchlosťou blesku sa pobrala preč. „Zatiaľ ahoj.“

 

„Meškáš.“ Leon ju privítal ľadovým pohľadom. „Ako si to predstavuješ?! Za tri dni je premiéra!“

„Bola som za Adrianet.“ Uzemnila ho potichu. „Leon.....ja....“ zrazu nenachádzala slov, bolo toho toľko čo mu chcela povedať, že ani nevedela kde má vlastne začať.

„Je mi to ľúto.“ Vyšlo z nej nakoniec.

Leonou výraz trochu zmäkol. „Nestoj tam ako socha.“ Povedal miernejšie. „Čaká nás tréning.“

Alessia sa žiarivo usmiala a vyliezla po rebríku na plošinu. Posledná fáza prípravy na premiéru spočívala v stretnutí Sajuri a Khoriho po smrti.

„Po tvojom výstupe pohltí javisko tma, potom predvedieme Let Fénixa.“

„Let Fénixa.“ Alessia sa pozrela na Leona. „O tom čísle som už čo to počula, ale Leon, ešte ho....“

„Nikto nepredviedol, ja viem.“ Dokončil pokojne.

„Tak ty vieš? TY VIEŠ? Ako môžeš byť taký POKOJNÝ?

Leon sa pri pohľade na zdesenú Alessiu zasmial.

On sa smeje bleslo jej mysľou. Alessiino zdesenie značne stúplo, nikdy Leona nevidela smiaťsa.

„Toto nie je legendárne číslo, pri Lete Fénixa ešte nikto neumrel. “vysvetľoval s pobaveným tónom. „Akurát ho nepredvádzali správni ľudia, to je všetko.“

Alessia si vzdychla. „V čom spočíva?“

„Obaja akrobati sa musia so železnou  presnosťou odraziť od hrázd, urobia trojité salto a dopadnú na trampolínu, je potrebné aby dopadli naraz, čo je zvyčajne veľmi komplikované, keďže nemajú rovnakú hmotnosť, toto pravidlo platí aj pri legendárnom akrobatickom čísle.

Potom by mali vytvoriť ilúziu Fénixa.

„Ale ako?“

Leon sa spokojne uškrnul. „Práve v tom je ten problém, to nikto nevie, nemáme dochované žiadne dokumenty o tomto čísle, niekoľko ľudí sa oň pokúsilo a aj dnes sa nájde pár, ale nikto to nedokázal, vo svete sa považuje za neuskutočniteľné číslo.

„Veď aj legendárne akrobatické číslo predviedli len dvaja ľudia, Sora a Leila a toto číslo je legendou.“

„Áno, lebo všetci ostatní zomreli, navyše, len Fénixa je menej náročnejší než Legendárne číslo alebo Anjelské číslo.“

Alessia sa zatvárila zarazene. „Ale veď si povedal, že nevie sa ako...“

„Tento problém si vyriešila pre zmenu ty.“

„Čože? Ako?“

„Stuhy.“ Povedal vecne.

„Ja....AHAAAAAA.....“ Alessii zažiarili oči. „To je úžasné!“ riekla fascinovane. Leon sa usmial. „Práve preto som ho vybral.“ A odrazil sa od plošiny, Alessia nasledovala jeho príklad. Teraz príde na rad to zložitejšie.

Keď získala dostatočnú rýchlosť, odrazila sa.

„Zle!“ zakričal Leon. „Znova! Tvoje reakcie musia byť vycibrené ako pri Anjelskom čísle.“

„Áno.“

Ďalší pokus.

„Šla si prirýchlo. Znova!“

Alessia vyliezla po rebríku, chytila hrazdu a odrazila sa.“

„Tentoraz to bolo veľmi pomalé.“

V podobnom duchu sa to vlieklo hodiny, Alessia zťažka dýchala, ale ani raz sa nesťažovala, robila presne to, čo jej Leon kázal. Ovládla ju túžba predviesť to číslo, túžba vyslúžiť si najúžasnejší potlesk na svete. Dokážem to, dokážem to, CHCEM!

Po štyroch hodinách.

„To by stačilo.“ Povedal Leon. „Robíš pokroky.“

„Nie...ešte....nie...je dokonalé.“ Dychčala.

„Nesmieš sa presiliť, ak skolabuješ od únavy, predstavenie to neposunie.“ Leon sa znova prepol na Antarktický program, ktorý mu však v prítomnosti Alessie vydržal veľmi krátko.

„Tak fajn.“ Hlesla.

Trápne ticho.

„Nechceš sa prejsť?“

Táto otázka padla takmer nepočuteľne, Alessia zdvihla zrak a zadívala sa do Leonových sivých očí. Nenašla v nich zvyčajný chlad, ktorým celá Leonova bytosť oplývala, jeho oči boli plné úprimného smútku a nehy. Alessii sa z nich podlamovali kolená.

„Rada.“ Nervózne sa usmiala. Leon jej úsmev opätoval, spolu sa vydali smerom k pláži.

 

Večerný chladný vzduch pôsobil osviežujúco, mesiac bol už vysoko na obzore a na nebi žiarili hviezdy.“

Široko ďaleko nebolo ani duše, až na dve osoby prechádzajúce sa po pláži.

„Smiem sa niečo spýtať?“

„Už si sa spýtala, ale dovolím ti opýtať sa ešte raz.“ V Leonových očiach sa pohrávali šibalské iskričky.

Alessia sa zasmiala, potom však zvážnela. „Kto je Vivienne?“

Leonova tvár posmutnela. „Pred niekoľkými mesiacmi, moja sestra Sofia a jej manžel mali ťažkú autonehodu, ani jeden z nich neprežil až na malé bábätko, ich dcérku. Vivienne je moja neter. Po smrti sestry som sa o jej opateru súdil s rodinou svojho švagra. Bol to veľmi dlhý a vyčerpávajúci proces, ale nakoniec ju zverili mne. Vieš, jeho rodina, bola toho názoru, že život v cirkuse nie je pre dieťa vhodným prostredím, ibaže Vivienne je Sofiina dcéra, javisko má v krvi, nechcem aby prišla o svoju šancu.“

Alessia Leona pozorne počúvala, ale nevedela čo mu má povedať, bolo zjavné, že smrť jeho sestry je ešte príliš čerstvou ranou. „To je pochopiteľné.“ Vyšlo z nej nakoniec.“

„Nikdy predtým som sa o bábätko nestaral.“ Priznal sa. „Nebyť Adri a Sory, Vivienne mi vezmú, veď aj teraz mi ju stráži Sora kým som na tréningu.“

Alessia sa v myšlienkach znova vrátila k osamelej Adri. „Hneváš sa na ňu?“

Leon zastal a pozrel sa na Alessiu.

„Na Adri.“ Upresnila. Leon sa zamyslel a svoj pohľad venoval hviezdam, ktoré žiarili na bezoblačnej oblohe, hľadal správne slová, potom pomaly prehovoril „Mal som strach, mohli umrieť, obe. Adri poznám roky, je pre mňa ako sestra a Vivienne dcéra.“

Leon k nej pristúpil a prenikavo sa na Alessiu díval.

„Leon....ja...“

„Pššt. Nič nehovor.“ Bol tak blízko, že cítil jej kvetinovú vôňu. „Chcem si túto chvíľu vštiepiť.“

Alessia jeho pohľad opätovala, bol strašne blízko. Leon sa naklonil a pobozkal ju.

 

"Stačí že si tu, ty si môj sen, len s tebou ho prežiť chcem, nepotrebujem krídla, ty si moja nádej."

"Čo ak ťa sklamem?"

"Umriem od žialu, premením sa na vietor, na dážď, na hviezdy a svetu budem navždy pripomínať, že láska vie sklamať."

"Máš toľko odvahy? Chceš riskovať svoj život?"

"Keď to nespravím, navždy prežijem svoju večnosť v smútku, pri pohľade na lásku iných, neodpustím si, ak ťa teraz nechám odísť."

Adrianet pomalým krokom opúšťala nemocnicu. V zdravej ruke zvierala modrú cestovnú tašku, druhú ruku mala stále v dlahe. Tak a zase som zostala sama.

K Leonovi sa vrátim nemôžem, uvažovala. Do New Yorku tiež nie, mám zmluvu s Kalosom.

Sadla si na lavičku pred nemocnicou. Kam teda?

Teplé slnečné lúče ju šteklili po ešte trochu zmodralom líci. Zrazu k nej priletel malý vtáčik a sústredene hľadal pod lavičkou nejaké omrvinky. Mal pestré červenožlté perie.

Adrianet vtáčika pozorovala kým znova neuletel. Bol krásny. Pripomínal mi.....V tom jej svitlo.....No jasné. Fénix, Leila je v meste.

Vytiahla mobil a vytočila známe číslo.

„Ahoj.....tu je Adri.....mám na teba prosbu.....mohla by som nejaký čas zostať u teba?.....nie nič sa nestalo.....dobre, tak niečo hej.....potom ti to vysvetlím.....som pred nemocnicou.....dvadsať minút?.....nie, to je dobré, počkám....ďakujem.“

 

"Anjel môj, prosím podaj mi krídla."

"Kde máš svoje? Daroval som ti ich."

"Sú preč, stratili sa, keď som sa ocitla v temnote."

"Musíš nájsť cestu von. Snaž sa."

"Snažím, ale bez krídel to nedokážem."

"Krídla sú len niečo naviac, Anjel je v tebe, musíš ho nájsť."

O necelú pol hodinu zastal pred nemocnicou veľký, čierny džíp, ktorého elegentne vystúpila svetlovlasá žena. Leila Hamilton, si zložila slnečné okulore, prekrížila ruky na prsiach a svojími modrými očami sa usmievala na Adrianet.Keď jej zrak spočinul bielej dlahe, ktorou mala Adri zafixované rameno, úsmev zmizol. Adri vstala.

„Dlho sme sa nevideli.“ Riekla Leila a objala ju. Vzala tašku a vložila ju do kufra auta. Vyštartovali, Leila sa ticho venovala šoférovaniu, nechajúc Adrianet príležitosť na vysvetlenie. Adri mlčala, pozorovala ako za oknom míňajú mesto z obchodmi a kaviarňami.

„Tak, čo sa stalo?“ spýtala sa.

Adri sa zamrvila.  „Nič vážne, len som....len som sa zranila....pri tréningu.“

„Adri.“ Leila si vzdychla. „Poznáme sa už roky, prosím ťa. Si sama, znova máš zranené rameno, samé modriny a oči podliate krvou .“

„Nechcem sa o tom rozprávať.“ Adri ledva premáhala plač. „Prosím, nie teraz.“

„V poriadku.“  Leila odbočila na lesnú cestu, vzdialenú niekoľko kilometrov od mesta. Leile neušli jej slzy, ktoré si rýchlo utrela.  Zastali pred veľkým bielym domom, ukrytým ďaleko od ruchov mesta. Z ohrady veľkej záhrady zaerdžali kone. Adri vystúpila z auta a s Leilou zamierili do vnútra. Adri si od nej vzala tašku.

„Vieš kde je hosťovská.“ riekla Leila. „Ako vidím, asi chceš byť sama.“

„Ďakujem.“ Adri zamierila po drevenom schodisku, ktoré sa stáčalo na ďalšie poschodie, cítila na chrbte Leilin pohľad no neobrátila sa. Na prvom poschodí bolo päť izieb, Adri prešla chodbou a otvorila dvere poslednej. Izba bola prietranná  a dobre osvetlená. V strede sídlila veľká postel, oproti písací stôl s počítačom, Adri si vybalila veci a trochu nemotorne ich poukladala do skrine. Potom pristúpila k oknu. Nádherný výhľad ju na chíľu donútil zabudnúť na starosti. V ohrade videla ako sa pasú kone, dva čierne ,tri hnedé a jeden biely. Odjakživa milovala kone. Snáď tu nájdem konečne pokoj, pomyslela si.

"Anjel môj, prosím podaj mi krídla."

"Kde máš svoje? Daroval som ti ich."

"Sú preč, stratili sa, keď som sa ocitla v temnote."

"Musíš nájsť cestu von. Snaž sa."

"Snažím, ale bez krídel to nedokážem."

"Krídla sú len niečo naviac, Anjel je v tebe, musíš ho nájsť."

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

.....

(Adrianet, 22. 12. 2008 17:12)

Jejda, to je škoda :-(

No na povídku jsme chtěla sednout včera, ale nějak nebyl čas.... a nijak růžově to nevidím ani o svátcích, protože budu kutit dárky a kostým, jelikož jedu za jistým společenstvem na Silvestr, kde bude i jistá nejmenovaná osoba XD
Ale ne, jak by pravil klasik... chybovat je lidské, odpouštět je božské ;-)
Inu s tím pokráčkem je to i moje chyba, nemám to tak pitomě zakončovat XD ale snad si s tím nějak poradím, až bude čas....

Tak skoro to nebude

(Elainor, 22. 12. 2008 15:33)

Moooooc vam dakujem vsetkym za komenty ale pokracko tak skoro nebude, kedze moj pocitac je rozobraty a v servise:( a suhlasim s Arkelou adri by mohla vypotot nejaku poviedku:) aj ked viem ze kvoli ISTEJ NEMENOVANEJ OSOBE ju asi nepresvedcime:(

....

(Arkela, 19. 12. 2008 1:29)

Moc pěkný. Ta scéna na pláži byla fakt strašně hezká. Ale chudák Adri ta se pořád trápí. Ale snad i ona se brzy dočká hyppy endu. Tak snad se brzy dočkám pokráčka.;)
A Adri kdy ty napíšeš další povídku ty?? :)

Adriiiii

(Elainor, 14. 12. 2008 11:03)

Ok, hanbím sa:D ale patrí ti ospravedlnenie, ale On ešte musí počkať, lebo Leila ťa bude chcieť rozptýliť o:)
Ale takto to chodí, smútok útočí aj na mňa, smútok a vyčerpanosť:( tie dialógy sú vysledkom môjho zmäteného srdiečka, hm žeby náhoda? :)Ale som zástancom happy endov, hoci sa mi vhlavičke rodí zaujímavý zvrat....jo, jo, depky útočia:(

....

(Adri, 13. 12. 2008 23:46)

Kde je??? :-( Tohle mi nedělej.... Jednou řekneš, že v příštím bude a zase nic :-( fňuk :-(

Aby toho smutku nebylo málo, ty dialogy mi někoho připomínají.... děvče, děvče, tohle mi dělat před spaním, stydět by ses měla :-)) ale krásné.... jen smutné... Člověk doufá, že aspoň v povídce bude žít šťastně a pobaví se a ono houby houby stříbrný slone.... A co z toho vyplývá? V příštím díle ho čekám XD

(Alessia, 13. 12. 2008 23:24)

Jeeeeeej Maji... Ja nemám slov. To je také pekné:) A to na pláži s Leonom:))).. Proste jeeeej:))). A aj to je super, že sa tam objavila aj Leila:). Joj chcem ďalšie časti.. Ešteže idú prázdniny, aspoň budeš mať čas:))