Jdi na obsah Jdi na menu
 


04.Do nekonečna a ešte ďalej

18. 11. 2008

Nasledujúce ráno sa celou Kaleido stage niesla hudba už od štvrtej. Východ slnka privítali podmanivé tóny, ktoré vášnivo tancovali s červenou a žltou farbou. Zdalo sa, že aj more šepká do rytmu. Postupne prichádzajúci akrobati a pracovníci, boli sprvu prekvapení, no nikto z nich sa nepýtal odkiaľ sa tajomné tóny japonských bubnov nesú. Veľmi rýchlo sa totiž ponorili do mystickej atmosféry, ktorá  im prinášala inšpiráciu. V to ráno sa práca na predstavení posunula o niekoľko krokov dopredu.

 

Len na jedného človeka hudba dostatočne nezapôsobila. Leon Oswald sa pri prvých tónoch nahnevane zamračil a mal namierené priamo za zdrojom podnietivej atmosféry. Keď ho tóny priniesli priamo k telocvični, už sa chystal tomu dotyčnému pekne vynadať, len čo však vstúpil dnu ostal šokovane civieť.

Medzi boli pripravené gymnastické stuhy belasej farby pripnuté na strope. Sieť chýbala, namiesto nej bola pritiahnutá veľká trampolína. A v miestnosti sedel Kalos s Kenom, Mia, Jean, Marion a  pánom Kenethom, len čo zbadali Leona, Kalos mu naznačil nech sadne na jedinú prázdnu stoličku. Všetko bolo očividne naplánované dopredu.

„Čo sa tu deje?“ spýtal sa značne rozčúlený Leon.

„Alessia si nás sem zavolala, vraj má pre nás značné vylepšenie predstavenia.“ V krátkosti mu to vysvetlil Kalos. „Ak sa osvedčí, bude to len výborné a premiéra môže byť skôr, Alessia očividne pochopila aké je toto predstavenie dôležité. Adrianet znova odviedla skvelú prácu.“

Leon zavrčal. „Len sa neunáhli, nie je to nič výnimočné, obyčajný priemer.“

Keď sa znova ozvali prvé tóny, Kalos už len pošepol. „Len sa dívaj.“

Leon zbadal Adrianet pri magnetofóne ako pustila hudbu. Určite v tom má prsty, pomyslel si.

Ozval sa zvuk bubnov a miestnosťou sa rozľahlo pomalé a výrazné

 

BUM......BUM........BUM...

 

Vtom pomalým krokom vyšla Alessia v bielom drese s krátkou baletnou sukňou, vlasy mala voľne rozpustené, spevnené jednoduchou čelenkou. Priamo sa pozrela na Leona, zhlboka nadýchla a začala tancovať.

 

BUM.......BUM.......BUM.....v pozadí bolo počuť jemné tóny japonskej flauty.

 

Alessia sa postavila na špičky. Pomaly zdvihla nohu a otáčala sa v elegantnej piruete.

Predvádzala klasický balet s prímesou moderného tanca, úvod bol nežný a uspávajúci.

 

Bum........BUM........BUM......

 

Potom nastala zmena. Alessia jedným ťahom rozopla sukňu, z piruety skočila do šnúry a počas skoku, chytila štíhlu paličku s gymnastickou stuhou, ktorú jej prihrala Adrianet.

Červená stuha sa rozprestrela a viala za Alessiou. Tá sa znova točila, tentoraz v rýchlej a vášnivej piruete. Rozbehla sa a spravila premet.

 

V tom hlasité BUM.....BUM......BUM.....utíchlo a Alessia zostala ležať na zemi.

 

Znova nastala zmena, živelnú a rýchlu hudbu vystriedali pomalé, trúchliace tóny.

Leon napriek svojej vôli nedokázal od nej odtrhnúť oči. Jej tanec ho dokázal rozochvieť, nedalo sa od nej odtrhnúť a zatúžil prežívať všetky tie emócie s ňou. Najradšej by si bol vrazil, ale nedokázal potlačiť svoje pocity.

Alessia znova pokračovala baletom až spravila dvojité salto a skončila na trambolíne v podrepe. Červenú stuhu mala stále v ruke.

 

Znova sa ozvalo BUM......BUM.....BUM... ale tentoraz to bol šanzei, jeho zvuk bol menej intenzívny, ale o niečo rýchlejší.

 

Alessia sa začala pomalými skokmi odrážať od trampolíny, skákala stále vyššie a vyššie, napokon odhodila červenú stuhu a zo stropu sa spustili belasé stuhy, niekoľko krát hrubšie ako bola červená.

Alessia sa ich v pravý čas chytila. Stuhy predstavovali prúdy sĺz, ktoré Sajuri preplakala stratou svojho milovaného.

Hudba pomaly dohrávala a Alessia sa zakrútila do stúh, ktoré teraz vyzerali ako veľká slza.

Adrianet vypla hudbu, usmievala sa. Alessia zoskočila dole a nervózne čakala na odozvu.

V telocvični bolo chvíľu ohromené ticho až sa ozval potlesk.

Číslo malo obrovský úspech, Alessia očami hľadala Leona, ktorý bol ešte v tranze. Na jeho tvári nerozoznala nič okrem obrovského úžasu, ale potlesk ho očividne prebral, lenže tentoraz sa už nenastavil na jeden zo svojich antarktických programov, jeho oči boli zrazu o čosi ľudskejšie, plné smútku a nehy. Alessia ho takto nikdy nevidela a zmenu postrehla aj Adrianet, ktorá sa ešte spokojnejšie usmievala.

„To bolo vynikajúce.“ Zahrmel pán Keneth, Kalos sa tváril spokojne.

„Prekonáva Soru i Leilu, vravel som vám, že tu máme niečo skutočne výnimočné.“

Alessiu premohol úžas. „Dokázala som to.“ Zašepkala.

„Premiéra môže byť o dva týždne.“ Kalos sa obrátil k Leonovi. „Zostáva nám už len stretnutie Sajuri s Khorim po smrti. To nechávam na teba.“ Povedal a odišiel vyprevadiť pána Kenetha.

Jean sa okamžite hrnul do roboty na scéne. „Bude to úžasné predstavenie.“ Zahlásil ešte nadšenie a Alessia pod prúdmi chvály sčervenela.

Adrianet pristúpila k Alessii a veselo jej gratulovala.

 „Ďakujem.“

„To nestálo za reč.“ Adrianet sa už žiarivejšie ani usmievať nemohla.

Leon sa znova zamračil a odišiel bez slova.

„Nepáčilo sa mu to?“ spýtala sa Alessia.

„Neskôr sa s ním porozprávam .“ povedala Adrianet a zamyslene sa dívala za Leonom.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?“

„No?“

„Ako si sa zranila?“ Adrianet otázka na chvíľu odzbrojila, potom posmutnela.

„Poď, prejdeme sa.“ Povedala Adrianet a viedla Alessiu na miesto, kde by bolo menej pozorných uší.

 

Znova zašli na pláž, Adrianet predstavovala pre Alessiu niečo ako most do sveta akrobacie, obdivovala ju.

„ Pred troma rokmi som s ním mala vystupovať na cirkusovom festivale, nie ako súťažiaci, boli sme hostia. Mali sme predviesť jedno veľmi nebezpečné číslo, ktoré sa nám dlho nedarilo, nedokázali sme sa zosúladiť, boli sme príliš odlišní a Leon.“ Adrianet sa na chvíľu zastavila akoby v sebe hľadala silu pokračovať ďalej. „Leon ma tesne pred vystúpením presviedčal aby sme naše číslo zmenili, chcel ho zjednodušiť, na festivale totiž nie sú záchranné siete a veľmi nebezpečné čísla sa môžu.....skrátka môžu dopadnúť zle.

Chvíľu bolo znova ticho.

„Odmietla som.“ Adrianetine oči boli plné bolesti akoby sa jej udalosti práve premietali pred očami. „Leon sa musel pustiť hrazdy aby ma zachytil, bolo veľkým šťastím, že sme to vôbec prežili, ale odnieslo si to moje rameno, odvtedy som už nikdy nevystupovala na špičkovej úrovni.“ Dokončila Adrianet potichu.

„To preto sa mu moje predstavenie nepáčilo, neznáša riskovanie.

„Správne.“ Potvrdila Adrianet a vzdychla si.

Alessia sa mala chuť opýtať o aké číslo išlo, ale nenabrala odvahu, miesto toho sa pokúsila odpútať Adri od bolestných spomienok. „Ako dlho sa už poznáš s Leonom.

„Už je to desať rokov.“ Adri sa usmiala. „S mojimi rodičmi sme sa prisťahovali do Paríža aby som mohla rozvíjať svoje akrobatické nadanie. Boli sme susedia. Ja, Leon a jeho ses.....“ zmĺkla a nedokončila vetu.

Alessii bolo jasné, že povedala viac než chcela.

„Už musím ísť.“ Povedala Adri náhlivo. „Ešte raz gratulujem“ a nebolo jej.

Alessia zostala nechápavo stáť na pláži. „A kto ešte?“ spýtala sa do prázdna.

 

V ten večer Adrianet vyzdvihla Vivienne od Sory, ktorá mala svoj dom neďaleko Cape Mary a s radosťou robila malej opatrovateľku, keď Adrianet a Leon boli v Kaleido Stage.

„Ahoj maličká.“ Adri sa privítala s Vivienne. „Chýbala si mi.“ Zobrala si dievčatko na ruky a venovala jej božtek na líce.

Sore neunikli Adrianetine červené oči. „Ty si plakala?“ spýtala sa ustarostene. „Stalo sa niečo? Pohádala si sa s Leonom?“

Adrianet rýchlo uhla pohľadom. „Nie, nič mi nie.“ Povedala na obranu, hoci bolo jasné, že jej

Sora neuverí.

„Ale Adri...“

„Nechcem sa o tom rozprávať.“ Adrianet si zobrala od Sory tašku, ledva premáhajúc ďalší nával sĺz. „Ďakujem.“ Rýchlo odišla zo Sorinho domu, položila malú do autosedačky na zadnom sedadle svojho strieborného Peugeota.

Zamávala Sore na pozdrav a šla odviesť Vivienne domov.

Sora ešte chvíľu ustarostene dívala ako jej strieborné auto mizne z dohľadu, potom len nechápavo pokrútila hlavou, nemalo zmysel lámať si nad tým hlavu, Adrianet si už prešla svojím, nechcela jej pridávať starosti.

 

 

Leon stál na pláži, večerný vánok mu rozvieval vlasy. Ruky mal uložené vo vreckách a zamyslene pozoroval more. Bol zmätený náhlim návalom pocitov, ktoré necítil už veľmi dlho.

V mysli sa vracal len k jedinému človeku, hoci sa tomu snažil všemožne zabrániť. Dlhé medené vlasy, modré oči.

Páči sa alebo nie, nebola otázka. Stelesňovala všetko to, čo tak obdivoval, nebol to nepredvídateľný živel (Leon sa pri pomyslení na Adrianet nenápadne usmial.)

 Bola iná, jemná a nežná. Krehký lotosový kvet, ktorý potreboval ochranu a lásku.

Láska. Zažil ju už vôbec niekedy? Povedal niekomu, milujem ťa? Povedal to niekto jemu?

Leon si vzdychol, bol tak ponorený do svojich myšlienok, že si nevšimol osobu stojacu za ním.

„Par-pardon.“ Ozval sa jemný hlas, ktorý ( hoci si to samozrejme nechcel priznať) túžil počuť.

Keď sa otočil stála tam v ľahkých bielych šatách a nervózne sa usmievala. Tenučké béžové stužky látky len zvýrazňovali jej štíhly driek. Šaty boli na ramienka a na koncoch jemne zakučeravené vlasy šteklili jej holý chrbát.

Ani jeden z nich neprehovoril až sa konečne prebrali z tranzu, Alessia jemne sčervenala. „Prepáčte mala by som ísť. Nechcela som vás vyrušiť.“ Povedala potichu a rozbehla sa po pláži.

„Po- počkaj.“ Zakričal Leon.

Nepočula ho, len bežala ďalej, Leon sa pri pohľade na jej bosé nohy usmial.

Nech sa tomu akokoľvek snažil zabrániť toto krehké dievča s čarovným úsmevom a chuťou riskovať sa mu pomaly zavŕtavalo do srdca.

Jeho snívanie prerušil zvuk telefónu, Leon ho vytiahol z vrecka, stále sa dívajúc za Alessiou.

"Prosím?".........Áno som to ja..........áno poznám ju......Čože? Ako to myslíte, že havarovala?.......áno hneď som tam."

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

wauu

(Arkela, 5. 12. 2008 2:56)

tak tím koncem si mě dostala Adri má pravdu že její postava má vždycky nějaký úraz už se nemůžu dočkat pokračování :-) ak prosím honem honem

hehe

(Adrianet, 1. 12. 2008 13:23)

Adrianet má prostě smůlu, není série, kde by neskončila v nemocnici pomalu XD

tssss

(Adrianet, 20. 11. 2008 10:39)

I já umím být něžná a jemná! XD Chris by to určitě odkýval.... tak před půl rokem.... ehm.... A vůbec! XD To mám schovaný pod maskou ironie, sarkasmu aaaaaaaaaaa BLBNUTÍ! XD Piš dál, šup šup, chci pokráčko :-)

(Alessia, 18. 11. 2008 22:15)

Fuu Maji, tak touto časťou si ma dostala:)... To číslo si vedela tak krásne rozpísať:) úplne som si ho vedela predstaviť... To s tými stužkami.. Fakt super:)).. A potešilo ma aj to, že si tam spomenula Soru:). Som zvedavá, či sa tam ešte niekedy objaví.
Juj a ako už Leon rozmýšľa o Alessii... jeeeeeeeej:)))). A prečo ho nepočula, jak za ňou kričí?:( To by bolo také pekné, keby sa spolu porozprávali:))... Ale nechávam to na teba:) Viem že to nakoniec bude super:). Teším sa na ďalšie časti:)

newim

(maya.samy, 18. 11. 2008 18:29)

je to moc zajimave XD